Syia

A v podstate, tak veľká obeta to byť ani nemusí. Stačí taká malinká. Obetuje svoju prácu, aby vďaka svojmu zrazu voľnému času vytvoril niekomu dobrú náladu, vyvolal mu úsmev na tvári, hoci aj niekomu, koho nepozná a vie že ho už nikdy neuvidí. Obetuje sa každý deň, väčšinou medzi druhou a štvrtou poobede, kedy jeho telo spracúvava práve dojedený obed a jemu neostáva nič iné, len všetko nechať tak a dať samého seba napospas... zabudne na prácu, vyjde von, zatvorí oči a povie.. berte si ma! Tak sa oňho trhajú ženy, mladé, krásne, škaredé, staré, gayovia, psi, mačky, ale on to nevidí, pretože má zatvorené oči, otvorené ústa, rozpažené ruky a točí sa dookola, do strán, doľava, doprava, dokola stále a stále, až... kým mu jeho žalúdok nepripomenie, že mu je už z toho celého zle. Otvorí oči a vtedy všetci utečú. On stojí a chvíľu si užíva zvláštny pocit vnútorného rozorvania a následného skladania sa dokopy... pomaly, pomalinky, pomalilinky sa vracia späť. Späť do práce, v ktorej obetuje posledné zvyšky svojho ja, a potom už len domov, do ticha, do úplného ticha, v ktorom sem tam začuje len ďaleké zvuky nejakého odchodzájúceho vlaku. Vlaku, ktorý odváža stovky obetujúcich sa ľudí, obetujúcich samých seba pre druhých, obetujúcich svoje schopnosti šéfovi, svoje srdcia milovaným, svoju dušu nenávideným, obetujúci príjamúci obete a odovzdávajúci im svoje vlastné. Vlak obetovaných a obetujúcich, cestujúcich do....