Syia

Dnes som stretla na ulici môjho profesora. Celý predošlý rok som hovorila ako ho nemám rada, ako mi vadí celou svojou bytosťou, svojimi uváženými rečami, umelou kultivovanosťou, neustálým upriamovaním sa na jeho vlastnú osobu a jeho nonšalantným prejavom, ktorý sa vryje do pamäte každému zarazenému poslucháčovi jeho prednášok. Už dávnejšie som si však na ňom všimla niečo zváštne, čo akoby sa priečilo jeho osobnosti, no nevenovala som tomu pozornosť. Až dnes som to videla jasne. Kráčal oproti mne a vtedy mi to stretlilo do hlavy. Šiel pomaly, mierne prechádzal zľava doprava. Pár krát sa letmo dotkol okraja budovy, len tak mimovoľne, akoby bol niekde na lúke a dotýkal sa dlhých stebiel trávy, ktoré sú okolo. Nebol opitý. Bol len akoby zvláštne odovzdaný. Odovzdaný tak, že mu je všetko jedno. Videl ma už zdiaľky, rovnako ako ja jeho, ale ani sa nesnažil správať sa inak. Odzdravil ma jasne s očami upriamenými na mňa, ale celé jeho vyžarovanie hovorilo o úplnom opaku. Pôsobil že nemá kam ísť. Že je sám, že je úplne sám na svete, v ktorom mu doteraz len málokto porozumel. Pôsobil, akoby si práve uvedomil, že jeho splnené aj nesplnené sny sa už dávno skončili a on nevidí cestu ďalej. Ako človek, ktorého opustila tá najsilnejšia, najplodnejšia životná energia a on sa so smútkom pozerá naspäť na svoj niekdajší vrhol, ktorý kedysi dosiahol, no ktorý pre neho teraz už len máločo znamená. Dosiahol čo chcel, no možno ani zďaleka nie v takej miere, ako tomu kedysi veril. Vie, že to tak je a nebolo to inak. Teraz mu ostáva už len pomaly kráčať po ulici, pretože na neho žiadna iná cesta nečaká, rezignovane sa prehýba zo strany na stranu, akoby mu bolo jedno, čo si kto o ňom myslí a pritom sa stále hrdo pozerá človeku do očí, pretože vie, že svoju minulosť si tvrdo vybojoval. Dnes z nej však už neostalo nič, len zopár nostalgických spomienok, možno tri najdôležitejšie, na ktoré si pamätá. Nikde naokolo nie je ani jeden človek, ktorý by mu jeho pohľad opätoval, nik kto by si pamätal na jeho minulosť a hrdo mu potriasol ruku. Je tu pre neho už len ticho, samota, zopár študentov a ticho jeho prázdnej izby.