Syia

Bola som z toho celého slušne dezorientovaná a zrazu som vnímala svoje nadchádzajúce stretnutie s mojim bývalým ako obrovské vykúpenie, ktoré mi zabezpečilo, že som to nemusela počúvať ďalšiu polhodinu. Pretrvávajúci zvláštny pocit feminizmu sa však u mňa znásobil po tom, ako som vyšla z kaviarne na ulicu. Po ceste som totiž stretávala abnormálnu väčšinu žien, ktoré poväčšine sebavedomo vykračovali, upravené, vzpriamené, so zrakom jasne upreným na okolie a sledujúce, kto každý ich pozoruje... ženy vysvetľujúce ďalším ženám nejaký strašne závažný problém, s váženým výrazom v tvári. Márne som hľadala kúsok ženskej mäkkosti, obyčajnej dievčenskosti, či nebodaj materinskosti. Sklopila som radšej zrak a zrýchlila krok, nech sa čo najrýchlejšie dostanem z tohto zmätku. A čo ma neprekvapilo? Hneď pri dverách kaviarne som sa stretla s milo sa usmievajúcou čašníčkou, ktorá mi otvárala dvere. Čo by vôbec nebolo zvláštne, keby ma hneď pri jej míňaní nezarazila scéna predo mnou. Všetky miesta v kaviarni boli obsadené, len jedno miesto pre dve osoby pri okne akoby tam čakalo na mňa. Avšak - okolo mňa opäť len ženy. Drkotali tak, že bolo ledva hudbu počuť. Najprv som si myslela že je to len nejaká haluzná zhoda okolností. Otočila som sa šla som do druhej miestnosti, no v nej to nebolo o nič lepšie, až na to, že tam nebolo už ani jedno voľné miesto. To už ma znechutilo a chcela som odísť preč, ale vyjsť zas do tej zimy, hľadať ďalšiu kaviareň, vyvolávať bývalému kde som alebo budem... sadla som si k tomu jednému voľnému stolu a upokojil ma fakt, že sedím pri okne, ďaleko od všetkých tých ambicióznych žien vo vnútri, ktoré si idú hlasivky vykričať. Zapozerala som sa von. Len sa mi to zdá, alebo je to naschvál, že po chodníkoch kráčali takmer len ženské? Nervózne, ponáhľajúce sa, pôsobiace divne chladne, kovovo... prečo nie sú doma so svojimi deťmi? Kde sú ich deti? Veď je pol šiestej večer. A kde sú nejakí muži? Kde??? Práve v tej chvíli ma jeden muž oslovil. Fúúúú. Podišiel ku mne z opačnej strany než bolo okno a pri pohľade na neho mi padol zo srdca stotonový kameň. So skromným milým pohľadom sa ma opýtal, čo si dám. Ahá. Tak tu sú tí muži. Tu sú vedľa nás, verne a pokorne obsluhujúci nás, ženy. Vždy k službám. V roli čašníčky mi trpezlivo vysvetlil, akým spôsobom vyrábajú zázvorovú vodu a aké nové druhy toastov mi môže pripraviť, a o pár minút som už mala kompletný obsah môjho výberu na stole. Tak ústretový, milý a rýchly bol, až som na chvíľu zapochybovala či som stále na Slovensku. Žeby sa na toto dnes zužovala ich rola? Rola pomoci ženám na ich tvrdej ceste za vrcholom? Aká je dnes mestská žena? Ráno vstane o 4h presne na sekundu, dá si studenú sprchu, ovsené vločky s nízkotučným jugortom zapije zeleným čajom z čerstvých lístkov, nanesie na seba hodnú vrstvu make-up-u, ktorou bezpečne zakryje všetky nerovnosti nevyspatej tváre, nahodí sa najnovšou módou, vyjde s hlbokým nádychom na ulicu a hrdo, vzpriamene, s očami upretými pred seba sa driape na piedestál svojho životného úspechu modernej ženy. Miesto jej uvoľňuje mužské pokolenie, ktoré je z patriarchálneho systému tak zničené, že ráno, aj napriek tomu, že ledva vstane o deviatej, zobudí sa až v práci pri druhej šálke kávy. Neodporuje žene, nechá ju chŕliť “inteligentné” riešenia, s úsmevom ju pozoruje, ohrozenej svojou kolegyňou, pomáha jej vyliezť v podpätkách na úplný vrchol, kde jej nakoniec prisunie stoličku, z ktorej mu je po dlhých rokoch sedenia naozaj ťažko. Ide si dať dobrý obed, potom zbehne na ryby, vychutnáva si detský smiech a teší sa na večerné pivo s kamošom, s ktorým preberá zmyselné či nezmyselné témy svojho krátkeho života. Takíto sme dnes?